streda 25. mája 2016

SkyRace vitalcity smolník 2016



Asi málo kto tušil čo na nás borci Kovaľovci pripravili keď sme sa prihlasovali na prvý pretek pod hlavičkou Slovak Skyrunning association (SSkyA). No tušiť sme už mohli pri ceste do Smolníka. Miesto na mordor ako stvorené. No bol to brutál! :) Žiaden hrebeň ako v septembri. Žiadne kopce. Steny! Áno profil a parametre každý videl, pozrel, odklikol veľkosť trička a v sobotu 21. mája sme netrpezlivo pri rozprave čumeli na mapu. Vypočuli Tomiho a spoločne sa pobrali na štart do Hájdovej doliny.


Organizácia klapala na výbornú. A tak o 10:00 hod. sa nie malá masa skyrunnerov rozbehla do slnečného prvého stúpania. Pre mňa asi najhorší kopec. Normálne že otočiť to. No nejak sme to doškriabali hore. Pohľad na ďalší hrebeň a kopec Kobyliar neveštil nič dobrého. Ale príroda to všetko nahradzovala. Krásny prvý zbeh. Snaha o šetrenie sa. Osviežovačka. A stúpame. Slnko už vypekalo a človek navyknutý, na posledné nie veľmi horúce dni, sa začal pýtať samého seba: "na čo?" a "prečo?". No preto. Len hore na ten kopec nepozeraj. Škoda tých lesov. Že ich tu nie je viac. Nebolo by vidno kam treba ísť. Pomáhalo asi pozerať len poriadne pod nohy. A nie na to čo ešte len bude.


Stúpajúci dav v podobe hada prilákal i skutočné hady. Nie len kamene, konáre, lístie, diery, tráva a pocit neznáma kam asi došľapnem. No dávať ešte pozor na hady!? Možno sa prišli povyhrievať, povysmievať ako tie smajlíky popri trati. To ma fakt pobavilo. Kobyliar zdolaný. A krásny zbeh ku občerstvovačke ma rozhýbal. Začalo sa to lepšiť. I tá večerná oslava, že sme sa tak krásne všetci svorne zišli, začínala opúšťať moje fyzické telo v podobe potu Šariš 12% Premium. Gél, voda, pomaranč. A za zákrutou človek tušiaci čo asi, keďže doteraz rovina nika nikde, pfúuu stenáááá. Nepozerať! Nezastavovať. Kráčať a stúpať. Sky race predsa. Tu už asi mnohých prechádzala sranda. A to bol 12ty km. Ani polovica. No na to sme sa dali. Tak poď ho! Škoda toho Zlatého Stola. Či? Nešlo sa až hore. Škoda. Či? No ten výhľad. Tu som začínal ľutovať toho že nemám mob. Taktiku som mal jasnú. Ísť bez všetkého. No človeku sa až žiadalo zastaviť. Tak krásne. Tak blízko pri KE. Človek netušiaci čo máme pod nosom, fakt cítil dotyk tvrdej, drsnej prírody. Málo kde koho. Až na lesníkov. Tých tu máme hojno. A čo z toho? Hovno... Tak ako som sa niekedy vyžíval v zjazdoch a výjazdoch na motorke. V časoch minulých, keď som jazdil countrycross a enduro. Tak som si pripadal teraz. Nekonečné zbehy, so všetkým možným i nemožným. Výbehy? Nemožné. Skôr výšľapy. Po ďalšej osviežovačke jeden dobrý kratší kopec. Potom zase klesáme. Smajlík. Preškoč potok. Hore nehľaď. A len jedna a druhá. Blato. Slnko. Pot. A ako z povery o lesnom duchovi z Bukovca. Lesný duch bukovec. Srdce ako ventilátor. Pulzák ani netrebalo. Cesta. Rovina? Ale kde! Šikmo hore, doprava, doľava a stúpame na Hekerovú. Pohľady, výhľady. Ťažko opísať. No pre toto sme tu asi všetci boli. Prekonať seba. Prekonať Kovaľovský mordor. Poďakovať sa a vzdať hold, že máme možnosť byť aspoň na chvíľu súčasťou týchto kopcov. 


Maťo Bartoň z vetroplachu povzbudí. A ja čumiac na blížiaci sa Smolník tam dole. Premýšľam, že nie nie. Ešte nie. Nastúpaných metrov ešte primálo. No beží sa parádne. Užívam si singlový zbeh čo to dá. Na poslednej občerstvovačke poďakujem. Úvodný, nezáživný v tráve začínajúci stupáčik sa nakoniec zmenil na širšiu prehľadnejšiu cestu. Necítim sa najhoršie. Obieham nejakých bežcov. Ťaháme sa viacerí. Dostávame sa na hrebeň. Tu sa približujú k sebe trate. Už to nebude až tak ďaleko. Žltá značka. Zbeh. Začínam to gradovať. Keď ho zrazu 180tka okolo nohy a čo človek nevidí zase hore. To som nejak neprerátal, zle spočítal. Ako ten policajt- policajný hovorca. Áno ešte 120 výškových. Nadávať nepomôže. Zmieriť sa, skloniť hlavu pred kopcom, i pred organizátorom a zabojovať. Nikde inde, nikdy inokedy- staré známe- tu a teraz. V duchu som myslel že to sú tie chýbajúce metre zo Zlatého stola. Inak v minulosti tam podľa povestí a nie takých ako o Bukoveckom strašidle obedoval Matej Korvín. Pri potulkách týmto krajom. Sky runner ten Matej. Hájdová dolka. Tu sme už boli. Posledné sily na už známy zbeh sa objavili, objavil sa i bežec predo mnou. No už sa neobjavilo posunutie sa na vyššiu priečku. Tá jedna rovinka po asfalte a ešte cukríkový výbeh na námestie, už bolel. Ale čo to je za bolesť. Šťastie, radosť a pocit cieľa niečoho tak ťažkého. Potlačí každú bolesť.


Neostáva nič len poďakovať celému teamu Vitalcity a obci Smolník. Za niečo tak úžasné. Za pretek na vysokej úrovni. S výborným servisom a neomylným značením. Tu fakt nemá nárok nikto zablúdiť. Jedine že by hej. No to už nemôže byť v tom značení, ale v aktuálnom zdravotnom stave daného jedinca. Je výborne, že sa pohli ľady, že beh v horskom a lesnom prostredí naberá na popularite. Len čo spravíme s tými, čo toto všetko linčujú. Legálne či nelegálne. Nedá sa to nazvať inak len ako- rozkrádanie. Rozkrádanie lesa mafiou. Smutný pohľad na zničený a spustošený les. Smutné pohľady mali i niektorý finišujúci pretekári. No mali dav povzbudzujúcich fanúšikov. A neostáva nič, len veriť že i tak malý dav. No dav zapálený pre dobrú a neškodnú vec. Dokáže aspoň zmierniť, ak nie zmeniť to čo sa deje. No je to boj s veterným mlynom. Asi tak. Hej. Áno. Len dúfať. Nádherný pretek. Nádherné miesto. Krásna obec s bohatou históriou. Podmienky ako stvorené! Pokračovať a vytrvať. Prosím! Lebo ani nechcem vedieť, čo tu bude o 5 rokov.




foto: Martin Bartoň a Peter Kovaľ a Ja mimo pretek

výsledky

garmin connect

5 komentárov: