utorok 13. marca 2018

Biela stopa SNP 2018

Kojšovka
Dávno predávno som ako malý za dedinou nie pri vŕbe sedel. Ale na artisoch prvé pokusy bežeckého lyžovania skúšal. S kamarátmi z ulice a miestnym bežcom Ondrejom. Či to bolo behanie netuším. Ale pamätám sa na to. Prvý stupeň ZŠ. Hodená taška do kúta. A na lúkach a lesoch vyšliapať mierny kopček hore. A spúšťanie sa dole. Viac nás fascinovali tie zjazdy. Robili sme si vlastné stopy. Zjazdy vedľa seba, kto bude skôr dole. Čo bolo na tom najlepšie? Že sme boli vonku. Na snehu, slnku a mrazivom vzduchu. A na čo si pamätám najviac? Že som sa polomŕtvy dotackal domov, potom len jedol a hneď spal. O voskoch sme vedeli asi toľko, že sviečka je z vosku. No po "nasviečkovaní" lyže to do kopca nešlo. Potom nám tam Ondrej dal stúpací. A už to šlo. O stúpacom vosku sme zas vedeli asi toľko, že sme ho mali všade, teda aj na lyži a to nie na celej. Čas letel. Snehu ubúdalo. Ale stále som nejaké bežky mal. Ako som začínal po motorke (motokros a enduro) behať, sem tam som sa na bežky dostal. Stále ma to fascinovalo. No snehové podmienky to veľmi nedovoľovali a hlavne moja bežkárska výbava bola na tom asi ešte horšie ako ten sneh. A čas letel veru, aj teraz letí. Še mi zdá.