piatok 6. septembra 2019

CCC 2019

Chamonix UTMB...toľko krát spomínané a skloňované podujatie v mojom okolí. Toľko krát napozeraný live prenos, videá a fotky. Toľko debát pri pive. Príhody tých, ktorí to mohli zažiť. 2x neúspešný los znamenal účasť na ročníku 2019. A stalo sa. Čas sa naplnil a my sme šli. Je to zaujímavé, ako si človek predstavuje priestor, kde nikdy nebol len z toho čo videl na obrázkoch. Iné to bolo. No Chamonix ma hneď dostalo. Asi neexistuje človek koho by nedostalo. Neopísateľná krása!


Došli sme v utorok na obed. Náš štart bol v piatok ráno. (Dano a ja). Oskar OCC štartoval vo štvrtok. René UTMB piatok večer. Bývali sme 5 min od centra, čo bolo dokonalé. Mali sme všetko blízko, no i potrebný kľud. Pohľad z terasy s kávou v ruke na najvyššiu horu Európy stál za to. Ubytko sme riešili 1,5 roka dopredu. Preto to bolo centrum Chamonix a dá sa povedať za cenu akú ťažko zoženiete aj v našich Tatrách. Po prieskume mesta a kluse po okolí ako napr. na chatu La Floria kade viedlo záverečné klesanie do cieľa, sme v stredu večer netrpezlivo čakali prvých bláznov na trati TDS. No ťažko opísať atmosféru. Hádam sa to ani nedá. Už len z videí má človek zimomriavky. No byť tam je neopísateľné. To je ako vysvetľovať a učiť o láske toho, kto nikdy nebol zaľúbený. Alebo len tak ako človek človeku lásku dať hej vie. No teda zbytočne o tom básniť, musíte tam proste ísť :). Čiže atmosféra indescribable. Frantík vreští, všetci sa natlačili ku cieľu. Všetci s mobilom v ruke. Prvý je už v meste. Už ide. Poradie nasledovné: 1. 5 kg španiel, 2. ruský tanker a 3. legenda trail runningu ktorý v závere robil nenormálne veci a bolo to na ňom i vidno. Francúz Pommeret. Vyzdvihli sme ešte Reného v meste, buchli nejaké to vínko a po siahodlhých debatách a lamentovaniach, ktoré samozrejme nikde neviedli zaspali.



Spalo sa fayne. Od rána sme sledovali Oskara. Bolo o dosť teplejšie ako deň pred tým. Oskar bojoval. Správy chodili i zo SVK. Išli sme ho pozrieť do Vallorcine- čas sme absolútne neodhadli, tak ideme do Argentiéte- tam sme sa minuli o 2 min. Hanba nám! V cieli nám však už neušiel. Oskar štandardne na pána s úsmevom a v pohode tak ako to má rád, pokoril bránu pod Mont Blancom. Cieľové pivá a dojmy boli vypovedané. My pobalení. Je ráno 5:30 hod. Vstávame. Rozospatý UTMB René, a prebratý OCC Oskar nám prajú šecko fayn. Zastávka v pekárni. A už ich vezú! Popod Mont Blanc. Vystupujeme na štarte Courmayeur. Vtlačíme sa tak akurát do koridoru. Dano vraví, že si hádam aj poplačeme. Vrtuľník nad hlavou. Atmosféra je šialená. 9:00 hod. Vydávame sa na trať, na ktorú sme tak dlho čakali. 101 km a 6100m+ okolo masívu Mont Blancu. Po mestskom kolečku opúšťame asfalt a ide sa na to. Dlhé a plynulé stúpanie z 1200m na 2584m Tete de la Tronche. Najvyšší bod trate. Nie je sa kde ponáhľať. Vlastne sa ani nedá. Vláčik sa vlní po serpentínach a prichádzajú prvé výhľady. Počasie veru ideálne nie je. Slnko riadne bombuje. Hore 9 km za 1:52. Výhľad jeden gýč. No nefoť to.






Cupkám si ja svoje na prvú občerstvovačku. Smer Arnouvaz 26 km cez chatu Bonatti. Tu je to také behavé. Vyrovnané. Miestami aj v tieni. Neplaším sa. Veď to bude dlhý boj. A bude veru bolieť. V Arnouvaz šupnem ešte na talianskej strane polievku, doplním fľaše a začínam stúpať na Col Ferret o kúsok nižší ako prvý kopčok. Tu ma slnko riadne ubíja. Prechádza sa na švajčiarsku stranu Álp. Vypínam mobilné dáta (im tam riadne ebe). To stúpanie ma ale dosť vyčerpáva. Príde mi dlhšie, je horúco a motá sa mi hlava. Len jedno ma teší, okolie v ktorom sa momentálne nachádzam. Hore sa pýtam, kde je občerstvenie. Po ceste dole je však množstvo potokov a jedna tajná kontrola. Tu som si vravel, že to skúsim napáliť. No neide mi. Do La Fouly prichádzam požutý. Napriek množstvu vody čo som vypil- cítim že som v prdeli. Hodím do seba čo vládzem. Príde sms od Jula. Že dobre, že som v prvej 1000 :) a že sa posúvam :). Aj by som mu odpísal, že nech povie loď. Smska má ale svoje čaro a behavú časť po nádhernom singly prevažne v tieni si užívam. No keď ma to vypľulo na asfalt pomedzi tie lacné chudobou Ježišovou bité švajčiarske skromné chatky. Začalo mi dochádzať. Pocit ako na UP. Nástup kvalitnej časovo dlhodobo vypestovanej dehydratácie. Hlavu som strkal do vody, ako bocian, kde sa všade dalo. Výstup do Champexu bol síce v lese a tieni no už som mal dosť. Avšak nebol som v tej srajde sám. Ľudia okolo začínali grcať a bolo ich riadne. Keď som zbadal Oskara bol som veľmi rád. Vbehol som do stanu a povedal si, že tu musím nabrať kúsok bizónikovskej energie. Pred tými poslednými 3 jebákmi. Dal som polievku OK. Colu som prestal piť. Kúsok som jej dával za vinu ten môj stav. Oskar mi otočil 3x čierny čaj. Zjedol som nasolené varené zemiaky a jeden chlieb so syrom a salámou. Samozrejme saláma bola čistá raw vegan soja produkt. Dobil som hodiny. Chytil si hlavu a prvý krát začal rozmýšľať. Aj by som si poplakal. Frantík sa pýta či neidem pospať do stanu. Nie o 5 min idem. Pozrel som na zostávajúci profil. A Oskar ma vyprevadil slovami, prvý poho, druhý masaker, tretí poho. Diks. Vybehol som.






Pri kontrole povinnej výbavy nik nebol tak som mizal ďalej. Riadne zatuhnutý som veľmi pomaly začal klusať. Teda ak to bol klus. Ale nie Marek Klus. S prichádzajúcim večerom klesala ale teplota. V Champexe som bol 313. Na Lagiete to bolo cca 1000m+. A mne sa kúsok polepšilo. Jak Oskar povedal: "to prejde". Hore som bol pomerne rýchlo a ani to nejak extrémne nebolelo. Nohy som mal po celý čas až na môj údiv celkom v pohode. Na málo ktorej stovke mi išli tak nohy. Drtilo ma skôr teplo a nevoľnosť. Tu už chodníky boli riadne dogrcané. Aj zvuky po okolí tomu nasvedčovali. A veru ruja to nebola :). Do Trientu som chcel dôjsť za vidna. Aj sa to podarilo. Zbeh bol cukrík. Nohy stále šli. Pomaly som sa preberal. Stále som sa míňal s jednou babou a vôbec mi nešlo do hlavy ako môže bežať v dlhých elasťákoch a v terme. Do Trientu som celkom slušne bežal no posunul som sa len o pár miest. Po riadnom ale rýchlom občerstvení som vyšiel už s čelovkou. Začal som stúpať cca 800m+ hore na Les Tseppes. Šľapal som kapustu hore no to čo sa dialo okolo mňa. Chalan v zákrute okolo nohy hodil takú šabľu, že ma minul len tak tak. Vychodil som to za 1:10 a sfúkol 30 miest. Zbeh bol parádny, už na vysvietené Vallorcine. V technických úsekoch som stále bežal a užíval si. Posledný kopec predo mnou. Sedím v stane. Vypijem jednu polievku. Doplním čistú vodu a idem. Volá Julo. Že ideme parádne! Dano tesne za mnou. Tu už treba zaťať zuby. Pri ceste Miki, Lucia a nejaký podgurážení češi. Využívam možnosť srknúť si z piva. Dvíham hlavu a vidím svetelného hada v brutálnom tmavom masíve. Dá sa povedať, že sa ide po schodoch. 88 km vrchol Veternej Hlavy. Je niečo 30 min po polnoci. Pohanským spôsobom hreším. No nič tým nevyriešim. Vodu majú len na kontrole pre seba. Že o 3,5 km. Lenže prichádza asi najtechnickejší úsek v tme. Na La Flegere sa ťerigám 43 minút! Nenormálne. Som blízko Chamonix. Vidím vysvietené údolie. Cca 8 km. Dupem čo to dá. Drby, jeby, dolu kopcom. Sťa by som v zorbing guľke dole zletel. Nohy išli. Zožral som do cieľa ešte 18 ľudí. No v tej tme to prišlo trochu dlhšie ako za vidna. Chamonix. Niečo po 2 ráno. Nemám síce ovácie ako za bieleho dňa. No pár ľudí tam je. Bol to ten naj emotívnejší dobeh aký som zažil. Skrátka sú to veľké preteky, pre veľkých chlapcov. V cieli ma víta Miki a Lucia. Tvrdia že o cca 50 min má očakávaný dolet Dano. No mňa začína tak triasť zima, že musím padať do teplej vane. Dano píše, idem dole. Ja musím na ubytko. Odpisuje požiadavkou na horúci ovocný čaj. Ta tak budze jak sme še dohodli. 17:07 a 223 flek. Žiadne svetové výkony. Žiadne profesionálne tempá. A ani žiadne majstrovské časy. Ale ten pocit!


Nasledujúci deň sa povaľujeme, jeme, pijeme, spať sa mi veľmi nedá. Čakáme na prvých UTMB ufóncov. Capell išiel sólo jazdu štart cieľ. Za ním i keď francúz, no mnou obľúbený "ježibabka" Xavier Thevenard. Elita svetového ultra trailu. Tretí Scott Hawker Nový Zéland. Ale tie baby. Iné časy. Dobré Časy. Šialenstvo. Väčšina favoritov DNF. Na UTMB to vzdalo 987 ľudí. Žiaľ medzi nim aj náš kamoš René Mráz. No nedalo sa ďalej. Vymenil som si s ním zopár smsiek. V Arnouvaz cca na 100. km ho stopli, odstrihli mu čip a nepustili ho ďalej. Podozrenie na rabdomyolýzu mu vystavilo stopku. Ešteže mu tie nohy nezačali masírovať, a spýtali sa ho či močí. Na CCC so známkou DNF 554 ľudí. OCC 131. Ráno sme sa pobalili. Dali jeden tučný obed, kde sa bez milosti praktizovalo obžerstvo (v cene štartovného). Sadli do auta. A krásnych 18 spolu strávených hodín boli s vyložením Reného v BA, o 6 ráno v KE.
Čo dodať. Bol to jeden legendárny trip na ktorý sa nezabúda. Bol som s ľuďmi, ktorých mám rád. Ďakujem Johanke, Renči, Oskarovi, Danovi, Renému a jeho famóznemu bratovi. Na všetkých ktorí na nás mysleli. Ktorí nám písali. Bolo to cítiť. Isto bude chuť sa do Chamonix vrátiť. No ja tých Francúzov proste nemusím. Sú to chujáši. Allez Allez Allez. Ale keď zbadali cudziu vlajku pri čísle. Stíchli. V samotnom Chamonix to žilo viac a atmosféra bola magická. Tu nás skôr zarážala obsluha v miestnych podnikoch. Taliansko mám skrátka radšej. Veď som nejaký matteo orsini ňi?

2 komentáre:

  1. ta tak budze - tha fajne - ta tak bulo ...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Neskutočné. Veľmi ma potešilo si toto prečítať a spoznať dojmy z prvej ruky, sprostredkované nie len z YouTube videí ale od "lokálneho" bežca :-) Hneď mám o čosi reálnejší obraz a tejto bláznovine :D

    OdpovedaťOdstrániť