štvrtok 28. mája 2020

VKM 2020

Východokarpatská magistrála


"je turistická magistrála na východnom Slovensku, spájajúca Ubľu s čergovským Minčolom. Magistrála je značená červeným turistickým značením a z veľkej časti kopíruje medzinárodnú diaľkovú turistickú trasu E3. Vedie prevažne hrebeňom po slovensko-poľskej štátnej hranici v pohoriach ČergovNízke Beskydy a Bukovské vrchy. Celková dĺžka chodníka je 247,1 km, prevýšenie 10 132 metrov." toľko wiki.


Ubľa


Pred


Čas Covidu19 priniesol so sebou aj takéto podujatie. Volal najskôr Silvo Julovi, tak Julo mne, tak ja Silvovi. Ono o VKM som sa bavil s Julom odhadujem tak 4 roky dozadu, stále nebolo kedy. Nabitý kalendár a do toho 3 zamestnania. Silvo prišiel s myšlienkou ísť teraz a my sme s Julom jednoducho prikývli. Asi tak mesiac pred samotným výstrelom. Hodil sa dátum kedy, ten bol viac menej fixný. 22.5.2020. Ja som mal kvalitnú zimu na bežkách, jar som toho dosť natočil na biku, bežecký objem som až tak nemal, strelil som tam zopár 30 km behov a spoliehal sa viac na bizóniu silu zo spomínaných bežiek a nabicyklovaných kopcov. V Poloninách ani na hrebeni som nikdy nebol. Veľa zato počul. A z dokumentov videl. Tak sme si týždeň pred dali spolu presúvaciu červenú z Uble do Uličského Krivého spolu so Supportom. A i Kremenec. Hranica zabezpečená. Chlapci o nás vedeli hneď. To, že sa vrátime o týždeň, sme im nevyzradili. Plánovaný štart sme mali o 00:00 hod. a pre viaceré dôvody i samotný fakt, že vhodnejšie by bolo po tak stráženej línii ísť zavidna sme sa zhodli na konečných 18:00 hod. Ja som bol po nočnej a mali sme na to čo by víkend. Aby som stihol v pondelok do dennej a pridal sa i Julo - tiež mal naklusať v pondelok ráno do práce na maturity (s čím nerátal, no priaznivá infektologická situácia sa mu o to postarala).

Počas


Po týždňovom oddychu sa vezieme piatkový večer na hraničný prechod Ubľa - Malyj Bereznyj. Ostrieľaný, pružný a nadšený support Jožo, Peťo a 3 bežci Julo, Silvo a Ja. Humor nás neprechádza. Je príjemné počasie. Zastávka na posledný nákup. Strieborná oktávka naložená po strop i na streche. Na štarte sme tak cca 25 min pred. Policajti sa pýtajú, kde to ideme a vlastne prečo. Vedia o nás. Majú echo. Že tí istí jeblinci, čo im pred týždňom pobehovali v nedeľu ráno po hranici, prídu v piatok v noci o5. No boli sme skôr, ako čakali. Napriek tomu eskorta na štarte so 4 autami a v Zboji ešte jedna hliadka, ktorá nám tlieskla do tempa. Prípitok, predslov, 18:00. Ideme. Prvý kilák asfalt. Ako sme sa vnárali do prvého lesa, support kričí: "Prepálené". Akokoľvek sme sa snažili a kopce len chodili, bolo to pomerne rýchle, no na pocit veľmi príjemné tempo. Až sme sa po 10 km poslednom asfaltovom úseku objavili v Novej Sedlici pri aute. 27 km za nami. Nabalené bežecké vesty, obliesť sa do noci, vziať "bastoncini", pozreli si, ako nám náš Julo bude cestu rozrážať cez zubre a medvede.

15 min do
Nad Uličským Krivým



A poď ho do tmy, do najznámejšieho slovenského pralesa. Najbližší support Ruské sedlo. Asi 25 km Poloninami. Noc tichá, chladná, bezvetrie, nepohne sa v lese nič. Ku Stužici klesáme len za zvuku rieky. A driapeme na Kremenec cez Kamenistý potok, kde sa ešte dá nabrať voda. Iba občas počuť v diaľke nejakú zver. Keď tu mi zrazu na hlavu skoro sadá nejaký čudák výr - teda sova veľká. Strhol som sa riadne. Potom som si už tak zo zvyku do noci a tmy občas zakričal to svoje "Jepaaaa". Nech vedia, že ideme. Na Kremenci prituhuje. Chladná ale hore jasná noc. Neskutočná obloha. Nie nadarmo sa to volá Park tmavej oblohy Poloniny. Najtmavšia oblasť Slovenska. Alebo najmenej svetelne znečistená oblasť Slovenska. Alebo 20. park tmavej oblohy na svete. Milióny hviezd.

Nová Sedlica


Poloniny

Začíname hrebeňovku. Po hraničných kameňoch ďalších 180 km na západ. Zubačka. Hore a dole. Úvod napriek tme je krásny. Z lesa prechádzame na Poloninské lúky. Známe kopce ako Čierťaž, Borsuk, Čelo. Míňame vyhliadku Riabej skaly i samotný vrchol. Je okolo polnoci a na lúčnatom rozložitom kopci Ďurkovec dávame mini pauzu a naberáme vodu. Na poľskej strane vidno vysvietené obce. Obloha je stále úchvatná. Stáť ale nehodno, je riadna kosa. Nasleduje zbeh a tisícky Pľaša a Kruhliak. Z neho je to už len dole technickým zbehom do Ruského sedla. Svietim čelovkou pred seba a z lesa sa dvíha hlava z reflexného spacáka. Museli si myslieť svoje. Na tomto úseku je dosť zveri. Tri ks práve dorazili ku supportu. V sedle je aj poľská pohraničná stráž. Tá si nás vôbec nevšíma. Zima brutálna. Niečo do seba hodíme a alzheimerickým krokom s drkotajucími sánkami začíname stúpať na Rypy. Ešteže do kopca. Riadne dlho trvá, kým máme aký-taký tepelný komfort. Niekde za Stropom a Černinami sa nám po pravoboku začína drať prvé zore. Je okolo 4tej ráno. No výhľady veľmi nie sú. Je to lesný hrebeň v 1000m výške. Postupne sa strácame v lese. Pod hrebeňom na poľskej strane je osada Solinka. Bolo to útočisko ľudí zo slovenskej strany z obce Parihuzovce počas vojny. Tak, ako je skrytá Solinka, je skrytá aj osada alebo skôr horská železnička Balnica, kde už je skoré ráno a 0 °C. Na Laborecký priesmyk to máme behavých 25 km. Vodu Julo sľúbil na Balnici, ale ako nakoniec vysvitlo, boli to tie 4 špinavé potoky, cez ktoré sme pred Balnicou preskakovali a pindali.


Balnica

Balnica



Tha bez vody. Dalo by sa to vyniesť niekým z obce Oľšinkov do sedla pod Košarkou, no nemali sme také početné družstvo (niekedy, inokedy). Mne sa išlo celkom ok, no keď som zazrel Kaľava. Tha mi bolo jasné. Ten si trpí svoje. Netreba sa ani priznávať a ani nič pýtať. Ale Julo sa pýtal, hneď ako sme narazili po dlhej dobe na nejakú človečinu. Modrý stan rovno na značke. Ja si idem ďalej a Julo: "Môžem sa napiť?" Jak som sa rehotal, keď sa rozzipsoval stan a vykukla smiešna zaspatá plešatá poľská hlava. Ten nevedel, čo sa deje, ale na všetko prikývol. Julo slušne do pohárika z poľskej minerálky. Poliak mal skôr obavy, či ten Julo nebude chcieť i ľahnúť k nemu. Mal som tie pocity. Tak si ten zips riadne strážil. Julo slušne svojským štýlom pozdravil, akoby sa nič nedialo a pokračujeme. Otázkou je, či ten poliak bol duchom prítomný, alebo si po prebudení ráno myslel, že to bol sen. Neviem, prečo som si myslel, že červenou pôjdeme popri Lupkovskom tuneli, no logicky červená išla ponad. Tak z fotky nebolo nič. V sedle bol jeden prístrešok. Červenou ďalej. Tu bol chodník výrazný a boli sme podľa mňa na nejakých bežeckých alebo bežkárských tratiach. Čo mi neskôr potvrdil kamoš, že sa tam v zime bežkuje. V Laboreckom klasika. Poľskí vojaci a dvaja veteráni Jožo a Peťo. Šecko nachystané. Balevas sa smažil na panvici a čakal už len na vajíčka. Dávali sme sa dokopy každý po svojom. Ohrievali sa na slnku. Strávili čas, oddýchli.


Julov stan



daj vajcaaa
odlet z Laboreckého
No hneď, ako som začal klusať, mi tá praženica nejak nesedela. Dumal som, že prejde. Prešlo, ale až kedy. Obdobne bol na tom Julo. Silvo drel také tempo, že som nechápal. Navyše mi bolo teplo. Voda došla. Na úseku bolo asi najviac ľudí v pohybe. Všetko poľskí turisti. Príjemný chodník až na pár stúpaní. Cez hrby okolo strážnej veže. Pred Haburským rašeliniskom mi Julo dolial vody. Tam mu bolo jasné, že som v péééčku. Strašne sa mi nechcelo. Nevedel som sa rozbehúť. Postupne mi odišla špica. A ja som sa dal tesne pred Čertižským sedlom zlákať na prameň Laborca. Čo už, keď sa mi z huby prášilo. Riadna sprostosť. Po prvé, bolo to v prdeli v lese, no nebol signál na mapu. Po druhé, žiadna voda tam nebola. Tak podlomený vojak s telefonátom, či som OK, sa doterigal do Čertižského.

Haburské rašelinisko
za Laboreckým priesmykom

ta čo?
čapované v Čertižskom od Sasha

keď ma kliešte doje...

Tam dorazilo i prvé prekvapko Sašo s čapovaným i sklenenými krígľami z miestnej krčmy. Do pyžamka. Polievka, zemiaky a Sašove cestoviny. A šup do spacáka. Vyplo ma na takú hoďku. Julo si podriemkal dlhšie. Tak som sa začal venovať chodidlám dosekaných pľuzgiermi, no opinel má svoje chirurgické výhody. Hoky som šmaril do kufra a obul lasportivky. Isto nám pomohol spánok, mne evidentne i prezutie a suché veci. Úsek na Duklu 14 km sme proste napálili. Jednak to bolo celé behavé, bez výrazných stúpaní. Bolo teplúčko i zobliekať sme sa museli. A nohy mi išli parádne. Absolútne som nemal pocit, že mám v nohách 140 km. Na Dukle support nechápal. Že nám proste jebe. Rýchla pauza. Vzali sme čelovky a popri vojensko-hranično-covido kontrolách a švárnych červenokrížových devách zmizli na červenej po tom, ako sme preťali štvorprúdovku. Úsek bol vypísaný na 28 km a 1200m+. Začalo to zostra akoby na zjazdovke. Mne sa do kopcov, musím sa priznať, išlo po celý čas parádne. Začalo sa stmievať. Teplota bola ideálna na krátke tričko, mali sme vedomosť blížiaceho sa dažďa a chceli sme dosiahuť Polianske sedlo pred polnocou. Mysleli sme že, to je malina. Ono tento úsek nie je až taký ľahký, ako sa môže zdať. Klasicky je bez prameňa. I keď na Stávku údajne niečo je. No hľadať naslepo v lese a tme nemá zmysel. Akonáhle padla tma, musel som ja byť ten, kto zavelil Kaľavovi, že vyťahujeme čelovky. Inak by sme išli potme isto až na Polianske. Na celom chodníku boli 3 krásne zrubovité prístrešky, jeden dokonca mal dvere. Cez Stávok a Mazgalicu a technickým zbehom kde Julčiak poznamenal, že Prašivá je šuvix. Filipovské sedlo a Kuchtovské sedlo- tam sme na pár metrov zle odbočili na náučný chodník ku jednému z mnohých vojenských cintorínov na trase. Rázcestníky nám ale riadne nakladali. To Polianske nie a nie. Bolo to len hore a dole. Z Ráztockého lesa to bola už len taká motanica po krkahájoch. Julo, že mení čelovku. Ja, že TMJ. Teraz 1 km k autu. Začínalo pršať. Stále mierny príjemný hebký dážď hladil naše už cestou strhané tváre. Ja stáť tu nebudem. Klikám na garmine mapu. Odhadujem 1 km do. Zrýchľujem tempo i keď riadne začínam cítiť pravý členok. No to nie je kilák ale 4 :). Dobieham pod pripravenú celtu. Tam styčný dôstojník Dano Lazor. Ako inak Jozef a Peter. A poľskí vojačkovia. Tu mal Silvo pre zmenu svoje odtrpené. Je pred polnocou. Obliekam nepremokavé, dávam i rukavice do dažďa. Duo Julo a Silvo stále niečo majstrujú, tak sadám do otvoreného auta. Hádam si zdriemnem. Jasné, hneď ma vypína. 4 min? A ma budia. Ide sa.

Polianske pred dažďom
aft 167 km off

Brutálne ma láme do spania. Pripnú mi palice na ruky. Jozef ukáže, kadiaľ popri ostnatom drôte do lesa a mizneme v dažďom bubnujúcej tme. Idem v čele. Zíva sa mi asi tak každých 10 sek. Kondičný tréner nakázal celý úsek odchodiť. Údajne nás potom čaká morda bez supportu. Čiže 11 km rege. To, čo však prichádza, je totálna masakra. Nevravím, že som ostieľaný hiker a mountain ruňer, no čo-to som už zažil. Búrky také, že som radšej nechcel vidieť a počuť. Tento chodník je však zlý sen. Motá sa to v nezmyselných kriakoch a potokoch, kde hraničiari všetko rozj... štvorkolkami. Tu turisti nemajú najmenší dôvod chodiť. Nič len kriaky a hnusná tráva plná vody. Keď sa po tatranskom behu vrátite k autu, radi sa postavíte do horského potoka a chladíte si nožičky. No vydržíte koľko? Ja mám pocit, že stojím v ľade a pomedzi prsty sa mi leje voda. Len to netrvá 5 min., to trvá večnosť, ten chlad od nôh mi stúpa až do hlavy. Mňa to privádza do somnolentných stavov spojených s halucináciami. Vidím siluetu dvoch postáv. Už sú obaja predomnou. Áno, šťal som, obehli ma tam. Kráčam, čo sa dám?! Neviem ich dobehnúť. Vkuse sa mi zíva. Mám pocit, že po každom kroku zaspím. Padnem do vody. A ostane len jeden svetelný lúč svietiť do zamračeného neba. A tie dve čelovky predomnou odídu preč. A mne sa bude fayne spať. Akútne to potrebujem. Akokoľvek sa snažím zo všetkých svojich síl, neviem sa prebrať. Len chodíme. V ľade. V členku cítim svoj pulz. Netreba ani pulzmeter. Asi 2 km pred sedlom Dujava. Ja by som ho aktuálne premenoval na CHUJAVA. Nadobúdam vedomie a GCS mi vyskakuje na 15 bodov. Na 2 minúty vybiehame na akože poľnú cestu ihneď nohy +10 °C. No tá sa točí na poľskú stranu. Naložené 3 ryby v ľade: Pstruh dúhový, Sumec africký a Platesa obyčajná dosiahli vytúžené sedlo Chujavy. Pod celtu a hneď sa zobliekam a dávam merino. Ostali mi 1 suché boty a posledné suché bežecké. Jednoznačne sa nikomu nechce ďalej. Ja členok nabombený, no nejde mi do hlavy, kde som ho vyvesil. Nikdy som nepodvrtol členok tak, aby mi ho nalialo. To nemá úrazový charakter. To je v péčku: jedna zo šliach predkolenia. Stiahnem to elastikom a je nariadený povinný spánok s výhliadkou, čo bude o pár hodín. Uvidí sa. Chlapi preorganizujú veci v dvoch autách. Líham. Budím sa na vietor, ktorý trhá celtu medzi autami. Dážď tej istej intenzity. Silvo klope, čo robíme. Mne horí noha. Dávam dole obväz a skúšam kráčať. Bolí, ale veď bolesť len bolí, nič viac. Nastáva fáza rozhodovania. Po pár argumentoch a pozretí radarových výhliadok. Je stanovený verdikt "adventure cut off ". Hodiny vypínam 177km, necelých 7000m+, 25:05 hod. pohybu a celkovo 32:40 hod. 60 km do cieľa.

finish

Po


Cesta do KE. Dať sa dokopy. Jesť, spať, prať. Ráno do roboty. Nad priehlavkom mi vŕzga v šľache ako sneh pri -20 °C. Na to, čo sme dali, je to celkom OK. Chýbal ten kus. Teraz neviem, či mi to zachránilo nohu, lebo bizónov také nezastavuje. Jasné že by som šiel ďalej. Inak celková únava. Pár krát sa prestrieda stav triašky a horúčky. Ďalej neviem, kedy to zopakovať a či vôbec. V mape aj 4 dni po stále sledujem ten hrebeň. Uchvátil ma. Ja si myslím, že sme šli parádne. Stále sme boli viac-menej v tom našom itinerári. Mali sme to rozbehnuté tak, že to doklepeme isto do tmy. Hoci chôdzou. No verím, že sa dalo bežať. Nevedel som sa však nastaviť nejak mentálne počas celej aktivity. Nemalo to takého ducha ako 7 samíc alebo UP85 pred rokom. Buď mi chýbalo to, alebo nám chýbala všetkým pokora, možno šťastie v počasí, možno niečo iné. Jednoducho to bolo tak. A hotovo. Vybavené. Som si istý, že to je hodné sub 44 hod. Je tam avšak, ako Julo spomínal, veľa premenných. Je mnoho ciest, magistrál a známych pochodov. Tento je i tak pre mňa unikát. Unikát v prírode a v tom, že je to opustený kraj bez ľudí. Odporúčam všetkým navštíviť aspoň po častiach. Veľká vďaka supportu. Byť v takej role je možno taký istý výdaj energie ako samotný pohyb po trati. Vďaka i tým, ktorí sa nás chystali v nedeľu pozrieť. Údajne ich bolo mnoho. A v cieli sme mali echo na čakajúceho Lukáša. Dá sa to dať! No znova som tam, kde som začal pred 4 rokmi. Kedy? 

kedy?

1 komentár:

  1. Parádny report. Mnoho vecí, čo sa na SUT nepísalo. O to viac cením, že sa podarilo opísať neopísateľné dojmy.

    OdpovedaťOdstrániť