orsi: Gran Trail Orobie 2017

Všetko je tak ako má byť. A tak to, asi skutočne platí. Aj pri tejto akcii. Na pobehy v Chamonix sme sa dohodli, že buď všetci, alebo nikto. A tak sme už v zime vedeli. Po neúspechu skupinovej registrácie prišiel nápad dať Taliansko, síce nie Dolomity no čarovný kraj Orobie alpy- Lombardia s cieľom v krásnom Bergame a spojiť to s dovolenkou niekde pri jazere. Stačí si vybrať. A neľutujeme. Tak ako mi mladý Talian na preteku povedal- keď počul ako telefonujem, že odkiaľ som. Slovakia. Aaaaa Slovakia! Peter Sagan. He's a Superstar. French people bullshit. Takže žiadne Francúzsko! #NoSaganNoTour. A čo to bolo? Taliansko. GTO s parametrami 70 km a 4200m+. Jeden z pretekov popri hlavnom Orobie Ultra Trail.

29.6. sobota bol deň pretekový. My sme však leteli na požičanom Vitku už v utorok. Teda leteli, čím ďalej od SVK sme boli tým vitečko vykazovalo viac porúch až došlo ku vyvrcholeniu, hneď na začiatku Slovinska. Max 100 km/hod. Diaľnica, obehovanie...5 minútová záležitosť a za Vami 15 nervóznych pretekárov. Rozhodnutie bolo jasné. Otočka. Ísť po normálne auto. Nie mercedes... . Ale BMW. A tak sme šli. Nie až do KE. Prvá noc. Maďarský vidiek. Brutálne ticho. A ráno múdrejšie večera, po už známej, naštudovanej ceste. To isté znova. Síce sme nedali plánovaný Bled v Slovinsku. Všetko je tak, ako má byť. Cesta zbehla. A prvá zastávka na 2 noci Lago di Garda. Samé centrum Desenzano del Garda. Pobehy popri jazere. Nočné túlanie sa po úzkych uličkách. Vysedávanie na káve. A západy slnka na brehu s fľašou vína. Konečne turn off.

Lago di Garda

Piatok presun o kúsok ďalej. Parkujeme v Bergame. A fičíme na prezentáciu. Tu stretko s Danom a spol. Vybehneme na miesto dobehu- cieľa. La Citta Alta. Kopec nad novým moderným Bergamom. Historické centrum. Je to pecka. Nádhera! Slnko praží, čo dá. A my v očakávaní zajtrajška dopĺňame tekutiny, ako to len ide. Ráno odchod autobusov o 6:00 hod. Posledné prípravy. A už sa ide. Asi hodinka na štart, po zákrutách do kopcov. A terén sa riadne mení. Štart v dedinke Carona. Po vystúpení z busov sa to všetko rozpŕchne po najbližšom lesnom poraste. Pekná dedinka s jazerom. Kým sme dali kávu, fotku. Pozeráme na štart tam už min 600 ľudí v koridore. Poďme rýchlo. Tam ešte kontrola povinnej výbavy. Náhodná. Oskar ja bez. Dana stopli. Počkáme ho. Stojíme totálne vzadu. Dano má pravdu. Musíme sa predrať viac dopredu. Veď budeme stáť v lese v zápche.

Bergamo cieľ

Lago di Carona

Carona

Po štarte dávame však jedno kolo po dedinke okolo jazierka Carona. Obehujeme čo sa dá. Atmosféra ako na košickom maratóne. Všetci sú vonku, zvonia na zvonce, trieskajú kde sa po čom dá. Kuchárky s pokrievkami šalejú. Ja sa smejem a nestačím sa čudovať. A prichádza prvá stojka, začína sa kopcom. Vbiehame do lesa. Prechádza sa do chôdze a škriabe sa kde a ako kto môže. Je tu nespočetné množstvo výstupových ciest :). Avšak všetky sú tie správne. Značenia som sa obával. No zisťujem, že nebude žiadny problém. A po chvíľke to pôjdeme už s bežcami z dlhej trate spolu. Laghi Gemelli- občerstvovačka, kontrola, pekné výhľady. Stále sa stúpa.

do prvého kopca

Laghi Genelli

Prichádza prvý zbeh. Veru zisťujem- technický terén. Rozdrobený kameň. V strmom svahu a pomerne dlho sa klesá. Elita vpredu to isto páli dole. No TalianiA, pri mne hore idú a dole nič. Akoby dole kopcom bežali prvý krát. Alebo sa šetria? :) Väčšia občerstvovačka typu heavy a horská dedinka Alpe Corte. Atmosféra výborná. Stúpame opäť hore na chatu Capanna 2000. Pekné singláče popri jazerách a horských salašoch. Trávnaté horské lúky stúpajú do strmých skalných stien. Dole peklo. Tu príjemne pod mrakom. Míňame malé opustené chatky. V diaľke už vidno Capannu. Aj tu kopa ľudí. Ako na chodníkoch. Centrum Orobských Álp. V závere to bude v nižšej výške a isto i bez toľkých ľudí. Vbiehame cez dav priamo do vnútra chaty. Občerstvovačky sú dokonale vybavené. Aj odhadzujem nejaké veci čo mám navyše. Znova mierny padáčik a stúpame cez šotolinu do horského sedla, odkiaľ začína pomerne dlhé rozložené klesanie do priesmyku Passo Di Zambla. Cca 30 km.

Tu čakajú baby. Ja si bežím svoje. Ide sa fayn no čím sme nižšie, je to peklo. Totálne som mokrý a teším sa na suché tričko. Už od prvých domov je šialený dav ľudí. Kým dorazím na občerstvovačku mám pocit že bežím do cieľa. Počuť len: "daj daj daj" "bravo" "grande" "bravi mati" "vai vai vai" a známy už multikultúrny pokrik : "ale ale ale!".

Passo Di Zambla

Tu Anička. Idem ku kraju, ukazujem jej nech príde k páske. Pýtam sa taliana čo mi pozrie 2 veci z povinnej, či sa môžem prezliecť. Ani ceknúť nevie. Len po taliansky. Kývnem na neho s rukou. Ešte prehodím pár slov a v suchom vybieham po asfalte von. Prichádza tretia totálna stena, potom to už bude viac menej motanica po lesoch hore dole no už nič dlhé a strmé ako toto. A ešte na slnku. Tu mi dochádza dych. Ženie ma len klesajúca teplota, čím som vyššie. Spoločnosť mi robí príjemný talian Mattia. Ten len vyplazuje jazyk a vraví : "duro". Po výšvihu do sedla. Jasné. To sme len v polovici. Krátka rovinka a pokračujeme ďalej. Na štartovom čísle je profil. Ten je však taký talianský...veľmi nekorešponduje s realitou. Na vrchu si vravím kúsok po občerstvovačku. Tá je tiež taká talianska...úplne inde. Ale je to jedno. Sú tak husto, že s vodou nie je absolútne žiadny problém.

Monte Poieto

Bežíme ešte v nejakom predhorí, tu sa mi beží parádne. Niečo ako naše Nízke Tatry. Kým sa dostaneme cez ďalšiu kontrolu na singláč v lese. Tu je značné teplo. Výška cca ako štart, tesne cez 1000 m.n.m. Jednotvárna krajina, tesne popod zalesneným hrebeňom, chodník kopíruje doliny a nekonečne to spôsobuje zákruta rovina zákruta rovina. Človek čaká, že čo bude. Mal by byť ešte kopec po ďalšiu kontrolu. Ťahám to s mladým Poliakom. No z toho tepla mi nie je najlepšie. Prichádza prvá kríza a vlastne aj posledná. Aj v hlave aj v žalúdku všelijako, avšak nie katastrofálne. Výšľap na Monte Poieto je strmý a mne sa nechce piť, nieto ešte niečo jesť. Olievam sa s vodou. Hore to je pekné. Niečo ako vrchol, kde ide kabínová lanovka s kopou lúk kde sú chaty a hotely. Občerstvovačka len s pitím a ľahkým jedlom. Idem ďalej. Plno rodín s deťmi sa preháňa po tráve a hrajú rôzne hry. My to máme pár kilometrov po veľkú občerstvovačku a 50-ty km. Zbeh mi nevadí. Ale ten terén. Typické talianské kamenisté chodníko- cesty. Schody pomedzi vinič. A už sme na asfalte smer Selvino. Jeden mega stan a mega jedlo. Ženušky tu a ja pýtam suché tielko aj sa prezúvam. Polievka- vývar s parmezánom, káva a čapované pivko a melón. Dievčatá či mi zle nebude.

Vravím že zle už bolo. Už len lepšie bude. A tak aj bolo. Lebo tak má byť. Riadne mi pomohla tá polievka. Ani sa mi odísť nechcelo. Ale pošiel som. A dobre sa šlo. Úvodný drapák po asfalte vystriedala poľná cesta na technický kamenistý chodník cez Monte Costone na Corna Filaressa. Tu už bolo vidno v opare dole Bergamo. No cieľ je ešte ďaleko. Aj turisti mi ukazujú, že to pôjdeme riadnou obkľukou. Prudko dole doprava a divoký zbeh, taký akurát na rozbitie úst, alebo minimálne na vyvesenie členka. Na konci prudkého technického klesania jednoduchá občerstvovačka s kopou vody aj na kúpanie a litrami coly. Postupne nás to vypľulo na asfaltku a ďalšiu občerstvovačku. Vbehli sme do lesa a dlhším klesaním po kameňoch už len dole. Zvoní mobil. Pozerám kto. Talianske číslo. Dvíham. Nikto nič. Overenie či ma pretekár mob pri sebe si myslím. Tu je to už viac menej asfaltová cesta a asi aj bude do konca. Už sme na okraji Bergama no cieľ je stále nedohľadne. Do cieľa po taliansky naokolo. Záhrady, rodinné domy, nejaká vilová štvrť. 70 km to nebude. Bude viac. Tunel. A posledná občerstvovačka pred cieľom. Začína slabučko pršať. Akýsi lesopark mi padol vhod. Dal som nútenú pauzu. Toilette.

Záver stúpame po ceste a to si už fakt Tí Taliania mohli vymyslieť zažívnejší záver. Motanica po meste. A po okruhliakoch. Zbeh do samotného historického centra, kde to je už len kúsok a prešprintujete popod oblúk na plné námestie. Miestny komentátor viac krát zavrieska vaše meno, odkiaľ ste. Po taliansky zo Slovinska. A dám jedno moje cieľové čapované. Baby ešte nedošli. Tak mám času dosť. 59 miesto s časom 11:37:29. Na ten nezáživný záver a pri toľkých štartujúcich sa mi to aj pozdáva. No skúsil by som ešte raz :). Isto to treba prísť dať lepšie! Sedím pred Danovým ubytkom a došli baby. Klasický popretekový scenár. Vaňa. Polehovanie. Dochádzajú Dano a Oski. Aj riadna búrka. Nechcel by som. Teraz dakde v lese, nedajbože na hrebeni. Aj sme neskôr čítali, že orgovia posunuli limity, keďže ľudia nečas vyčkávali pod stanmi občerstvovačiek. Na závere trate sme sa všetci zhodli. Bludarina. Inak to mohli dať. Ráno sme si prispali. Dali prechádzku. Čakal som, že viac budem zmordovaný. Ono nás mordovalo dosť po preteku slnko. Obdobie sucha a tropických horúčav. Pretek to bol krásny. No čo bolo nádherne bolo okrem kopcov celková atmosféra. Ľudia tým proste žili. A všade. Na chatách, chodníkoch, dedinách, sedlách. Všade kvantum ľudí kričí vaše krstné meno. No a Bergamo- keď nie na preteku OUT alebo GTO, je aj BUT (bežala Danka) tak mimo toho, stojí za to navštíviť. Parádny výkona podal na našej trati Maťo Halász, ktorý dobojoval na úžasnom 8. mieste. Gratulka!

Punta dell Orto

Lago di Iseo

nad Pilzone Chiesa di San Fermo

Pobudli sme do pondelka. A navštívili ešte na 3 noci jazero Lago Di Iseo. V dedinke Pilzone v starobylom domčeku nám miestny domáci dal každý deň o 17:00 sólo na klavírnom krídle. Jeden deň som pobehol na kopec za domom Punta del Orto- dosť divoký a opustený chodník bez živej duše. A jeden deň sme dali s babami túru na Monte Guglielmo skoro 2000 m.n.m. z dedinky Zone. Výhľad zhora na jazerá stojí za to. Raj pre MTB cyklistov ktorých bolo požehnane a horských bežcov. Tých bolo pomenej. Oddychovali po Orobie. Na chate nás pripil miestny týpek grappou v káve. Pekné miestečko. Môžete ležať na pláži pri vode, alebo sa plaviť po hladine. A večer behať po kopcoch. Večer to vo väčších dedinkách žije. No a pizza? Na raňajky, obed aj večeru samozrejme. K tomu vínko a tisíc káv :). Ťažko sa nám šlo domov. Do krutej košickej reality. Nikdy ma more a pláže nelákali. Toto mi je isto bližšie. Zeleno modré jazerá obkolesené skalnými strmými kopcami týčiacimi sa do výšky ktorá už stojí za to. Tak čo o rok? Skutočné Talianské alpy? Cortina? Hmmm?