L ’echappée Belle 2021

Bola taká možnosť. Julo to bol rok pred Covid párty. Keď som ho vtedy sledoval online a Francois D'Haene tam bežal traťový rekord, vravel som si, že nikdy. A tak aj bolo. Nikdy tú dlhú. Tmoliť sa 149 km niekde v šutroch celé 2 dni mi prišlo vtedy ako príliš veľké utrpenie. Lenže sami všetci dobre vieme, že to potom v cieli chutí najviac. Teraz po Divide na horákoch, keď sme sa takpovediac za 2 dni rozjazdili a potom buchli 40 hod nonstop v sedle na biku, mi prišla i dlhá trasa taká detská. No MTB a ultratrail sú odlišné športy. A tak i môj rok vyzeral.  Do kopcov som to mal v pláne ťahať z najazdených kilometrov na biku No a zbehy? Pustiť dole čo to dá. Robiť výkony som v pláne nemal. Prísť do cieľa. Neprepáliť. Užiť si to. Nezgrcať sa. Zvolil som teda zlatý stred. Trasu The North Crossing. 84 km s 6400m+. Julo - klasika - po poslednom zážitku, ako inak, celá L' Integrale. A ešte viem, že zo SVK šli Oskar a Miki The Ridge Track. Mal to s nami prežívať i človek, ktorý to celé spáchal. Rado Harach. Nakoniec pre pracovné povinnosti (natrénované mal isto lepšie ako ja) sa Rado na Échappée nezúčastnil. No bežali sme aj vďaka Radovi a SUT (Slovenská Ultratrailová Liga). Veľká vďaka! No a čo to totá Échappée vlastne je? Je to prechod celým pohorím Belledonne. Pri trasách 84km a 62km sa len mení miesto štartu. Súčasťou podujatia je aj Skyrace. Cieľové mestečko je Aiguebelle. Dá sa povedať, taká prdel v Alpách. Dobieha sa v miestnom parku a pri prekročení cieľovej pásky sa zvoní na tradičný alpský zvonec. 

  

Oskar, Julo a neviem kto

Tradičný odjazd z KE. Ani nevieme, ako prechádzame cez Aiguebelle, kde to atmosférou pretekov ešte vôbec nevonia. Ubytko dosť od ruky. No ako som povedal, taká prdel v Alpách. My ešte vo väčšej. Dedina Jarsy. Hádam 700m+ nad Aiguebelle. Ubytovanie úplne iný svet. Kľúče od vchodových dverí domu, kde sme, neexistujú. Proste tu sa nezamyká. V noci zvonia kravské zvonce. Vzduch je čistý. Na august je tu parádna klíma. V predstihu vybavujeme štartové čísla. Dokupujeme posledné zvyšky povinnej výbavy. Tú nikto na prezentácii nepozrel. 2 dni pred pobeháme cez okolitý kraj. Julo si už dáva oddych. Ja vybieham s kamarátom Paľom (chlop z Margecian) na blízky Trélod. Parádne výhľady umocňuje oblačnosť, ktorá tomu dáva ten správny šmrnc.

Jarsy

Trélod

Julo štartuje nadránom. Veziem ho na štart. Cesta z ubytka trvá 40 min a po riadnych serpentínach. Tam zisťujeme, že odchod autobusov je posunutý o 2 hod. Tak ja padám spať naspäť na ubytovanie. Julo si zdriemne v telocvični. Od rána sledujeme, ako si to Julčiak valí. A ide od začiatku krásne tempo. A keď niekto vie rozbiehať pretek, tak je to jednoznačne Julo. Sem-tam si napíšeme a vtipnou formou povzbudzujeme. Ja štartujem nasledujúce skoré ráno. Oskar a Miki ráno. Z Aiguebelle sa moceme autobusom riadne dlho. Fond de France je údolie, kde je v skoré ráno riadna kosa. Príhovoru nerozumiem ani slovo. Tak tam čuším, popíjam čaj. Nech sa to už pohne. Konečne je odštartované. Prvý mierny kopec. Na pomery Échappée fakt mierny. Je to široká cesta, ktorá plynule stúpa. Každú chvíľu vychádza slnko. No prvý zbeh ešte pri svetle čelovky, a tak, ako sa šlo krásne hore, sa ide drsne dole. Pustené strmo nadol cez tisíce koreňov, ktoré sú navyše mokré. No čo viac si hneď na úvod priať. Hádam už len francúzke víno v jednom z bidónov. Prebiehame okolo štartu. Vlastne sme si spravili na úvod takú slučku a ide sa hneď do tuhého. Radšej teraz ako na konci. Samozrejme, na konci bude peklo taktiež. Tu sa však začína riadny výšľap z cca 1000 mnm do 2800 mnm. Čelovku odkladám. Ide sa mi fajn, no z chladného údolia je len o trošku vyššie citeľne teplejšie, stále sme však v lese.

Na štarte

Prvé výhľady

1. občerstvovačka v 1819 mnm. Čaká ma ešte 1000m+. Začína typický povrch pre tento pretek. Môžem to rovno pomenovať "kameňolom". Na Col de la Valloire je to riadne štveranie. Tu nádherný východ slnka. V sedle ľudia povzbudzujú a chlapi hrajú na alpských rohoch. Ozýva sa to celým údolím.

Kameňolom

Technický zbeh. Miestami hľadám kadiaľ ide trasa. Ak by nebola značená, ako bola, chodník v tých šutroch jednoducho nevidíte. Na konci klesania je kontrola. Nahor ťažkým výšľapom na Col Morétan. Po snehu cez padajúce kamene. Tu niektorí zmätkujú. Ja chytám jednu babu a nesnažím sa ju obiehať. Celkom pekne vonia. Oveľa krajšie, ako chalan v prvom kopci, kde obiehanie bolo z mojej strany akútne.

Prichádza brutálny zbeh, najskôr kamene, potom ľadovec, potom technický exponovaný úsek zaistený lanom. Už viem, prečo rukavice. Dlane horia. Pustiť sa mi veru nechce. No, tu spadnúť a je vybavené. Idem na istotu. Nie je sa kam ponáhľať - 22 km v nohách. Bude to dlhý deň. Nekonečne dlho na občerstvovačku Périoule. Dám si polievku a znova riadne kamene dlho dole. Strácame výšku a začína byť pekelne teplo. Klesáme do cca 1200 mnm. Ako inak, znova nahor. V nezaujímavom teréne v lese. Leje sa zo mňa. Už to prichádza. Také tie stavy motania sa. Keď vidím na garminoch koľko m+ na vrchol stúpania a hlavne keď si preklikávam, koľko ešte stúpaní, začína mi byť zle. Na tretiu občerstvovaciu stanicu dobieham posilnený povzbudzujúcim davom. Super Collet je miesto, kde si mnohí z dlhej trasy aj pospali. Vybaľujem veci z dropbagu. Jem a pijem. Pri odchode mi volá Julo, že kde som. Tvrdí, že ak prídám, dobehnem ho. Stopercentne ho ubezpečujem, že sa vidíme až v cieli. Od Super Colletu sa miešame aj s trasou The Ridge Track. Po zjazdovke a za slnka sa turistickým tempom štverám na hrebeň. Z prameňov leje každý na seba vodu. Na Col d' Arpingnon je to neznesiteľné. Mnohí si sadajú. Pri potokoch je ľudí ako v akvaparku. Na samom vrchole stúpania je občerstvovačka ako jednotka intenzívnej starostlivosti. Na predposlednú občerstvovačku Val Pelouse to z úvodu klesania ide ťažko. No akonáhle prechádza kamenistý terén do horských lúk, je aj beh možný. Val Pelouse je však stále len 54. kilometer mojej trasy. Čakajú ma tri menšie kopce. Tie naberajú rozmer troch väčších kopcov. A tu začína nekonečný boj s jedným Francúzom. Neustále sa doťahujeme. On ma obieha smerom hore, ja následne jeho smerom dole. 

 

Na Col de la Perche mi nalievajú studenú kávu z koťoga. Takého menšieho cca dvojlitrového. Do Le Pontet to je nekonečný príbeh. Čo sa mi však darí je, že dotieravého Francúza v tom najdlhšom zbehu na celej trase obieham a nevidno ho. Le Pontet je posledné občerstvenie pred cieľom. Stihol som to pred zotmením bez čelovky. Tu sa snažím byť rýchly. Hneď sa púšťam ďalej. Hlava už myslí na cieľ. Nohy vlečiem za sebou. Ale stále to je 14 kilometrov do cieľa. Píše Julo, že sa teší na moje nadávky v cieli ohľadom posledného kopca. No čo, fakt hnus. Toto spraví len záškodník. Že vás ženie cez hnusný strmý kaňon v lese. Potom nezmyselne po lesnej ceste obchádzkou naokolo a zase naokolo. Navyše ma môj francúzsky súper v tom šľapáku nahor obieha. Akonáhle sa profil zrovnáva, vravím si, že mám dosť. Na poslednom zbehu to rozbieham veľmi ťažko. Nie som však sám, kto má takéto problémy. Po cca 1,5 km si vravím, že buď sa zahryznem a napálim to, čo by znamenalo byť skôr v cieli, alebo sa tu budem mordovať v tom hnusnom tmavom lese dlho, predlho a ešte dlhšie. A ono to aj ide! Jediné, čo je proti, sú otlaky na chodidlách. A tým dávam v zbehu zabrať ešte viac. Normálne som sa rozbehol a nič ma už nezaujíma, len dobehnúť toho jediného Francúza. Ani neviem prečo. Proste ma naštval. Začínam letieť. No jeho nikde. Míňam čelovku za čelovkou. Stále nič. Jeho vesta a jeho farby nikde. No došlo aj na neho. 5 kilometrov pred cieľom mám pocit, že okolo neho letím. On je v totálnej agónii a keď vidím, akým štýlom to beží, tak viem, že ma nedobehne. Neskôr som si na strave pozrel ten záverečný zbeh na segmente. A bol som spokojný. V cieli som úplne mokrý. Julo sa ma pýta, kde pršalo. Akonáhle sme stratili výšku, bola z toho horúca augustová noc. Ihneď sa ma ujíma Paľo. Chôdza do sprchy pripomína všetko  len nie chôdzu. No takto chodia všetci. Počkáme na Oskara. Ten zdieľa podobné pocity z posledného kopca ako ja. Oskarovi poskytuje útechu Paľo v podobe piva s názvom "Démon". Ten neodmieta a hneď sa zdémoní. Po 40-minútovej jazde autom zaslúžene líhame do perín. 

Pretek hodnotím ako veľmi ťažký. Navyše bolo strašne horúco. Samotný Francois D'Haene sa po prekonaní traťového rekordu vyjadril, že v porovnaní s Échappée je UTMB prechádzka ružovou záhradou. Páčila sa mi komorná, priateľská atmosféra. Prvá časť mojej trasy bola nádherná. V závere to zachraňovali výhľady na Mont Blanc. Posledný kopec v tme bol nočný mordor. Ráno pri odchode, sa ešte zastavujeme v cieľovom parku. Pretekári stále dobiehajú. Pozdravíme organizátorov. Srkneme z kávy pred odjazdom. No a teraz sa môžme po ceste domov ísť hodiť do Gardy.

Julo v cieli ešte za svetla

Záznam trasy zo stravy : * L’Échappée Belle- Traversée Nord *