streda 17. mája 2017

SkyRace vitalcity smolník 2017



Poniektorí sa vrátili aj po roku. Novinky? Na trati žiadne. V termíne áno. Možno i to prispelo k priaznivejšiemu počasiu na beh ako pred rokom, kedy to bolo prvé skutočné letné teplo bez mráčika. A možno aj tohtoročné nevzdávanie sa zimy. Už bolo síce teplejšie. No skoro pred týždňom ešte v Smolníku sňah odpratávali. Tak sme sa sa vybrali, už v piatok. Naj nezmeškáme. Dáme skyrace. Jeden bežík. Outdoorworkout!

Base camp sme tohto roku mali vo vedľajšej doline bystrého potoka. Ubytko parádne: chata bystrý potok odporúčam!!!  Na štart sme si to mohli do Smolníka skrátiť jednoduchou skratkou: Tereziánska štôlňa, ani nie 200 m od chaty a ste v totálnej tme. No po nočnom prieskume štôlne nás to ale prešlo. O polnoci ísť popod kopec do Smolníka skontrolovať miestnú krčmu, či majú pripravené štartové balíčky...hmmm, nikto žiaľ nevedel aký ten tunel dlhý je. Signál tam nebol. Skúšal som volať Martonovi. Nič. Otočili sme. Ani neviem ako ďaleko. Zrazu sa nám upreli všetkým trom mušketierom pohľady na ľudské oko pod nami vo vode. Skúmali sme, nakoniec žiarovka to bola. Malá parkovačka zo 105ťky. Zle nasvietená svetlom z čelovky. Akonáhle sme vyšli von volal Marton. Údajne démon z tiesňavy cez Skalisko po červenej na sedlo Krivé a ďalej po modrej na Kobyliara smeruje. Pot ma zalial. Až mi iphone z ruky vypadol. Ani na príbeh na insta som síl nemal. A aj keby, signál sa stratil a už ho nebolo. Jedno som vedel, že zajtra sám behať nechcem. Držať sa niekoho. Taký plán. Ráno sme šli pekne autami na štart cez Mníšek. Tam som ešte miestnych v osade postrašil. Že už ide. Nech si na oči pozor dávajú.



Tam už tradične všetko klapalo ako malo. Známi aj neznámi i Tí čo boli prvý krát, ktovie či ešte prídu...Marton akurát neprišiel, dával bench press, že ešte nemá natrénované. O týždeň začína drepovať. Asi sa zľakol. Bodaj nie. Veď po roku, dobrovoľne podstúpiť to peklo? Peklo volovských vrchov. Prívlastok pre túto mordu je Paríž- Roubaix. Prídete do cieľa zničený a preklínate seba že ste vôbec štartovali. Že nikdy viac! Ale o rok ste medzi prvými prihlásenými. Náročné. Ťažoba. No i to je hypotetické- veď tých behov pribúda a každí chce byť v niečom výnimoční. Jeden extrémom a ďalší tým, že sa prebehnete po hlavnej a za 25€ Vám do ksichtu farbu drbnú. A že farbám údajne neujdeš. My sme ušli do divočiny, kde okrem ťažkej lesnej techniky, démona a skyrunnerov nik nechodí. Výklad trate som ja osobne neabsolvoval priznávam sa, ale poslušne som sa pripojil k stádu vedúcemu na štart.




Vedel som čo ma čaká. Asi aj iný keďže po štartovom zazvonení na zvon sa mi zdal štart o poznanie kľudnejší, pomalší ako pred rokom :). Kto vie prečo. Dav stúpal Hájdovou dolinou. Čelo som videl v prvom kopci, pomaly sa vzďaľovali, zakýval som a šiel svoje. A necítil som sa najhoršie. Cez Vtáči vrch sme zklesali do doliny bystrého potoka prvá občerstvovačka- ani nie 500m od chaty- teda base camp-u. Tam ovácie, zbavenie sa fukerky. A začíname stúpať na sladký Kobyliar. Najskôr po asfalte, potom po zvážnici, potom po šutroch, potom po konároch, zase kamene, ej vietor pridáva. Tak rýchlo hore, aby sme šli aj rýchlo dole. Dobieha ma pretekár, ide predo mňa. A takto s ním na vizuálny kontakt dá sa povedať idem skoro celý čas. Čas až pred cieľ. Veď taký bol aj plán. Že? Za Kobyliarom mi cestu ani nie 5 m predo mnou preťali obrovské jelenice, skoro muflóny. No telesá. Riadne som sa zľakol. Ja že démon! Len som počul lámanie sa dreva a potom zase už len vietor a strmo dole k druhej občerstvovačke. 






Výstup pod Zlatý Stôl mi prišiel už nie taký strmý, no strašne členitý. Proste kameňolom. Za mnou ďaleko ďalší pretekár, no poľavovať nehodno. Čo máme to dáme. Znova technický zbeh a tretia občerstvovačka, kde mi oznamujú náskok môjho predbežca na 1 minútu. Ja sa len usmejem, že ešte ďaleko do cieľa. Niet sa kam plašiť, hlavne keď viem koľko ešte metrov do +, do hora vyškriabať treba. Mám ho na dohľad. Vo výjazde za potokom, opradeným samým smajlíkom mám dokonca pocit priblíženia sa, je to však klasický klam v kopci. Ktorý naberie na realite až keď vybehnete znova na akú takú rovinu. Síce v tom kopci o behu niet ani reči. Pribudlo popadaných stromov, vody tak akurát a strmý je taký istý sviniar! Popod Hekerovú po žltej a znova vlastné značenie- to si drží ten najvyšší možný štandard- t.j. zablúdenie nemožné!!! Kovaľovci sú proste týmto známi. 



Zbehom zase technickým, iné tu niet ku poslednej občerstvovačke- tam sám pán starosta Smolníka krúti hlavou či máme nejaké dôvody takto sa trápiť. Áno už to neide tak ľahko. Aj teplejšie. Aj nohy už dosekané, vyklepané. A ujo maršál traťový obyčajný smolnícky ukazuje, že tu hore. "Šak ja znam": vravím. A on: "Teraz máte po p... " :)))). Ťažko ťažko, plynule hore na Malú Hekerovú. Neide mi. Po žltej už klesáme a ja sa teším na ten okamih kedy to otočím okolo nohy a bude posledný kopček hore a do cieľa. Lenže to nie je ten zo žltej. Ešte jeden hore dole, po ťažbe bahenná 300 m lyžiarska vložka. A teraz. Áno presne ten, kratší za to výdatný. Tu už nie, že by nastupovala ľahostajnosť k výsledku no už to nie je ten vyslovene pocit šťastia z behu. A tak v pokluse  s mierne predpripravenými stehienkami na rošt klesám tým čím som pred 3 hod šiel po štarte hore- Hájdovou dolkou. Za mnou nikto. No nie dlho. Dobiehať niekoho je výhodnejšia pozícia. Ja svojho premožiteľa z Kobyliara nevidím. Ale po krátkom obhliadnutí sa, za mnou a už dosť blízko Tomi "Kaktus". Musím zrýchliť, tak som zrýchlil, čo dá. Zdá sa, že útok odrazený, keď tu iný neznámy bežec sa vtesnal medzi nás a bojuje. Nie so sebou, ale so mnou. Už na asfalte, cez štartovú čiaru do cieľa na námestie. Pomedzi domy, tu nevidím ako je ďaleko tak pre istotu ešte trochu natiahnem krok. V záverečnom mini výbehu, kedy zmena sklonu po finálnom downhille robí svoje, už len odsledujem náskok. A ten je v cieli 20 sekúnd na 10 teho Lukáša Koprivého. Podľa mňa borca do ďalších rokov s ktorým určite treba počítať. Mladá krv zlepšujúca sa zo dňa na deň. O ďalších 20 sekúnd dobieha Kaktus. Pozdravíme sa. Pogratulujeme.


Dáme sa do "šoru" jak sa hovorí. No keď počujem čas prvého Peťa Fraňa zo Štefáničky, mám dosť. Proste masaker. TGV medzi vylesnenými smolníckymi kopcami. Bedňu ďalej obsadzuje Matúš Vnenčák a Peťo Volnár. Sub 3 hodiny dáva i Zdeno Longauer a Ákos. Riadne výkony. Pred rokom pod 3 len prvý. I to vraví o počasí, ktoré bolo priam ideálne, či démona ste videli? Ženy Alenka Slaná, Janka Gombalová a naša Marína Kissová. Kalap dole čaje! 70 ľudí v limite to dalo tohto roku. 




Vydarená prvá akcia tohtoročnej Skyrunningovej SVK série. Kovaľovci vedia ako na to. 27 km s kumulovanými 2000 m a teda SkyRace® dajú zabrať. Sú to však "iba" čísla. Náročnosť umocňuje Smolnícky technický terén, čo by kamenno poťažobný a pustený len tak do lesa a do toho najstrmšieho kopca. O mesiac sa pokračuje SkyMarathon- om u Zdena Longauera. Neostáva nič len okúsiť divokosť Veľkej Fatry. Je i verzia Skyrace. Kto má na čo chuť, nech sa páči. My sme mali večer na chate hostiny, návštevy a špecialitky v podobe ohnivej koňakovej kávy préparé le Renato! Délicatesse. Merci!


Kovaľovcom a spoluorganizátorom okolo Smolníckeho Skyrace pobehu Ďakujeme!!! Dali ste to pre nás ako človek človeku. A prečo to všetko? No a čo by sme doma robili? Na hokej pozerali?



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára